Príbehy so značkou MORA - Sporáky

Tento príbeh sa stal v časoch socializmu a hlavnú úlohu v ňom zohrávala moja sestra s jej spolužiačkou. Mali asi tak 13 rokov… .Ja a moje sestry sme ryšavky a to bolo v tých časoch dosť neobvyklé. Preto sa decká vypytovali, prečo máme také vlasy. A sestra si vymyslela príbeh, že naši predkovia pochádzajú z Írska a máme príbuzných aj v Amerike. Spolužiaci tomu uverili a tak sa vypytovali, či aj príbuzní posielajú nejaké balíky. "No jasné, viete, aké dobré sladkosti nám posielajú, také ste v živote nejedli!" "Aké sladkosti, čo za sladkosti, ako sa to volá?" "Giko...", vytresla sestra. A od toho dňa nemala pokoja, chalani z triedy stále otravovali, že keď dostane ďalší balík, nech im to Giko nadelí. Keď už jej s tým pílili uši deň čo deň, nevedela ako sa má z toho vykrútiť. A tak sa dohodla so spolužiačkou, že upečú nejaké keksíky a donesú spolužiakom. Keď bola spolužiačka sama doma, pustili sa do pečenia. Samozrejme piecť nevedeli, tak to podľa toho aj vyzeralo. Najskôr vymiešavali prísady podľa nejakého receptu. No potom bolo nejako moc veselo, a tak sa rozšupli. Zakaždým keď niečo prisypali, zahlásili podľa jednej známej rozprávky: "Přiměřeně..." Nasypali tam všeličo, najmä poriadne veľa korenia, nech je z toho riadna "gebuzina". Zapli sporák MORA – áno, presne ten slávny sporák, aký vtedy mali v každej domácnosti – a dali keksíky piecť. Riadne to čmudilo a smrdelo, lebo im to dosť priháralo. Keď sa náhle vrátil spolužiačkin brat, hneď od dverí krútil nosom: "Fúj, čo to tu tak páchne!" Baby doniesli keksíky do školy v krabičke s názvom GIKO, ktorú som im vyrobila ja. Chlapcom sa keksíky nepozdávali – že by toto mala byť tá fajnotka? Nechceli ich jesť. Všetci boli v jednom hlúčiku a prekrikovali sa, že kto to vyskúša. Vtom prišla učiteľka a zaujímala sa, čo sa deje, prečo je tam toľko kriku a smiechu. Chalani jej porozprávali príbeh o tom, ako sa k nim dostala pochúťka až z ďalekej Ameriky. A učiteľka na to: "Tak keď ste to chceli, tak to aj zjedzte! Šup šup!" Chalani sa neochotne pustili do keksíkov, ale začali ich vypľúvať, že to štípe a je to zlé, učiteľka im však kázala zjesť to do poslednej omrvinky. Dodnes som presvedčená, že si domyslela, ako sa veci majú, ale nechcela pokaziť zábavu, lebo tiež bola veľká šibalka.

Môj príbeh, bohužiaľ, nevonia po mäsku ani po koláčoch. Odohral sa v sedemdesiatych rokoch. Na dovolenke v Písku mi rodičia kúpili krásne zelenkavé nohavice. Nemohla som sa dočkať, až nimi prvý deň školy oslním spolužiačky. Bohužiaľ, toho dňa lialo ako z krhly a mama dala jasný zákaz: do dažďa nie. Lenže kto by to vydržal? Úspech som mala veľký, ale nohavice pofŕkané bahnom až ku kolenám. Skúšala som vyprať nohavice, ale nohavice nasávali vodu ako mach. Čo s tým? Napadol mi spásonosný nápad – zapla som rúru sporáka MORA, na mriežku dala mokré nohavice a zvyšok nechala visieť von z rúry. Veľmi som si oddýchla, ale len dovtedy, keď som zacítila ohník! Z rúry som už stačila vybrať len šortky s ohorenými nohavicami. :-( Bežala som s nimi pred dom a hodila ich do suchého záchodu, ktorý tam stál pre robotníkov zo stavby. Pred rodičmi som robila, že sa nohavice stratili, a pravdu som priznala až po mnohých rokoch. :-)

Značka Mora je značkou, ktorá ma sprevádza už od samotného detstva. Pamätám si, ako k nám doviezli nový sporák, pretože starý sa pokazil a ja som sa veľmi tešila, ako na ňom bude maminka variť a piecť svoje dobrôtky od výmyslu sveta. Očká mi žiarili šťastím, pretože som sa vždy na jej dobroty veľmi tešila. Boli pohladením nielen pre bruško, ale aj pre oči. Ako čas bežal, pomaly som vyrástla aj ja a teraz pripravujem aj ja rôzne dobroty od výmyslu sveta presne na tom istom sporáku ako mamka. Dostáva sa mu dokonalej starostlivosti od jej vďačných gazdiniek a preto vyzerá stále ako nový. Keď sa raz odsťahujem, kúpim si taktiež sporák značky Mora, pretože viem, že bude to najkvalitnejšie, čo si môžem dopriať. A bude to už čoskoro. :)

Málokto z mojich rovesníkov je taký blázon do varenia a hlavne pečenia, ako ja. K úspešnému ukončeniu technickej univerzity v odbore strojárstvo som si zaželala dosť netradičný dar. Namiesto drahej zbytočnej elektroniky, šperkov som si zaželala sporák keďže nastal najvyšší čas po vysokej osamostatniť sa. Odvtedy na ňom varím s úsmevom a radosťou samé chutné pokrmy.

Ked som bola malé dievčatko,  pamätám si, ako mamina raz večer dala variť guláš na sporáku MORA a išla si ľahnúť  do obývačky, aby si pozrela niečo v televízii. Medzitým sme všetci išli spať. Zistila, že dávajú zaujímavý film, a tak ostala v obývačke a raz za čas chodila guláš pozerať, či je všetko v pohodke. Film pomaly končil a hovorila si, že keď skončí, už guláš vypne a pôjde spať…  Nakoniec sa ale stal opak toho, čo plánovala. Mamina zaspala pri televízore a zobudila sa až v noci, keď už v televízii dávali monoskop a nič nevysielali. Pozrela na hodiny a zistila, že je 2.30 v noci. Vstala a cítila nejakú zvláštnu vôňu z kuchyne a v tom si uvedomila, že nevypla guláš. Prišla do kuchyne a tam spúšť. Guláš bol po celej stene, mäso na strope a celá kuchyňa zafŕkaná od guláša. Chúďatko, musela to v noci upratať a viem, že na ďalší deň sme museli maľovať kuchyňu, lebo všetky steny mali fľaky. Bola ale rada, že sa nestalo nič horšie.

Plynový sporák mora sme mali doma snáď od nepamäti... Pred 10 rokmi po dlhých 10 rokoch vzťahu ma môj manžel - vtedy dlhoročný priateľ požiadal z ničoho nič pri zohrievaní večere práve na tomto sporáku o ruku... bolo to takto ja rozvedená z malými deťmi som už svadbu nechcela ani za nič a tak sme spolu z mužom šťastne žili bez papiera , keďže on ženatý nebol nikdy a môj najmladší syn vtedy prváčik moc túžil aby mal ockove priezvisko. Zrazu vraví ocino a kedy si maminu vezmeš za ženu, nech už mám tvoje priezvisko a muž na to sa otočil od hrnca. Došla som z práce premrznutá ,mokrá.... z lyžicou v ruke miesto kvetov ma požiadal o ruku... a malý zakričal áno.... a tak som rezignovala kývla hlavou áno... muž dozohrieval večeru a začali sa plány na svadbu... v auguste budeme maž 10 výročie svadby synovia sú už dospelý a naša láska je rovnako horúca ako to zohriate jedlo vtedy.

Môj príbeh sa odohral pred 3,5 rokom, keď som zistila, že som tehotná. Urobila som si klasický test a od radosti som skákala, keď sa objavili vytúžené dve čiarky. Test som položila na kuchynskú linku vedľa sporáka Mora, kde sa varila polievka pre manžela, ktorý mal každú chvíľu doraziť z práce na obed. Ja som si sadla k počítaču a hľadala som nejakú úžasnú inšpiráciu, ako by som mu radostnú správu oznámila, nejaký text alebo niečo zaujímavé, keď ma z bádania vyrušil zápach páliaceho sa papiera a plastu. No test na papierovej tácke bol asi blízko sporáka, kým som došla k sporáku, už to celkom solídne tlelo a horelo. Našťastie sa mi to podarilo uhasiť, práve keď manžel vchádzal do dverí a pýtal sa, čo za obed som spálila :D. Začala som mu to rozprávať a ukázala mu kúsok spáleného papiera a plastu. Strašne sa začal smiať a zároveň mal radosť z toho škvŕňaťa v brušku :)

Mali sme sporák značky MORA a náš syn pred MORA napísal fixkou NOČNÁ. Takže som sa modlila, aby to nebola nezmazateľná fixka a nezostala z toho NOČNÁ MORA, našťastie sa to pekne zmylo.

Pred 20 mesiacmi sa nám narodila Rozárka. Dievčatko plné energie a zvedavé ako opička. Keď začala liezť po štyroch všade po byte, tak som sa už ako každá mama tešila na jej prvé krôčiky, ale ona nie a nie začať chodiť. Postaviť sa s oporou vedela, ale neurobila jediný krok. Trochu už som sa bála, že niečo nie je v poriadku. Hlavne kvôli neúnavným otázkam zo strany všetkých príbuzných a známych. Krátko pred Vianocami už mala takmer rok a pol a ona stále nič. Syn Ondrášek je môj veľký kuchársky pomocník. Pomáha mi s varením po celý rok a netrpezlivo vždy očakáva, kedy sa už začne pečenie vianočných koláčikov. Konečne sa dočkal a dali sme sa do veľkého tvorenia. Rozárka sa okolo nás batolila a zvedavo pozorovala, čo to stvárame. Ako prvé bolo v pláne piecť vanilkové rožteky. Pod Rozinkiným odborným dohľadom sme šupli do rúry prvý plech a okolo sa to rozvoňalo tou pravou vianočnou vôňou. V tej chvíli sa rožteky v rúre stali pro Rozárku neodolateľným lákadlom. Pustila sa skrinky, pri ktorej dovtedy stála opretá, a urobila svoje prvé tri samostatné krôčiky smerom k rúre! Oprela sa dlaňami o jej dvierka a zamilovane sa dívala dovnútra. Sklo dvierok našťastie nepáli, ani keď rúra pečie, a tak ho môže pokojne potľapkávať, koľko chce. Jéj, to bolo radosti, že sa vďaka našej starej rúre Rozinka konečne rozhodla chodiť. Dnes už behá ostošesť, a niekedy dokonca aj ostosedem, že mám občas aj čo robiť, aby som ju v tom jej rozbehu za objavovaním sveta dobehla. 

Môj život sa obrátil naruby. A to hneď dvakrát. Opustil ma priateľ, s ktorým som plánovala spoločnú budúcnosť a bez ktorého som si svoj život nedokázala predstaviť. Zbalil si kufre a odišiel, spolu aj so sporákom. Teda on odišiel ku kolegyni z práce a sporák odišiel, akože sa pokazil. To bola posledná kvapka. Celá uplakaná som volala opravára. Starší majster mal plno, ale vraj niekoho pošle. Ešte s opuchnutými očami a vo vyťahanej mikine som otvorila dvere peknému mladému opravárovi. Trapas, ale jeho nič nerozhodilo. „Máte šťastie, nie som žiadny blbec a sporák dám do gruntu,“ žartoval a ja som sa po niekoľkých dňoch zas zasmiala. Rozprávali sme sa, zatiaľ čo opravoval. Dokonca som sa pristihla, ako si prajem, aby to nešlo a musel prísť ešte raz. Ale bol šikovný a sporák opäť krásne bežal. Keď som mu chcela zaplatiť, tak povedal, že, bohužiaľ, nemá na vrátenie, ale že by som sa mohla revanšovať dobrou večerou zo staronového sporáka MORA. S nadšením som súhlasila. A po večeri, keď to medzi nami iskrilo tak, že by sa človek bál o poistky, sme sa pobozkali. Jirkovi, teraz už môjmu manželovi, sa fuška natiahla na niekoľko rokov a stále na našom teple domova spoločne pracujeme.